ది డార్క్ హారిజోన్: స్ప్రిట్స్, మిస్టరీలు, మరియు సంచలనాలు

17. 12. 2017
ఎక్సోపాలిటిక్స్, హిస్టరీ మరియు ఆధ్యాత్మికత యొక్క 6వ అంతర్జాతీయ సమావేశం

Cmúľali ste niekedy citrón, agentka Einsteinová? A cítite teraz ten pocit?, pýta sa rozšafný Mulder rusovlasej kolegyne, ktorá v sebe nezaprie mladšie vydanie agentky Scullyovej v čase, kedy len nastúpila do FBI, aby svojim nadriadeným priniesla objektívny náhľad do mysterióznych prípadov neskôr známych ako Akty X. A hoci v prvej otázke postrehneme čosi z rozmarnosti spisovateľa Hanka Mooodyho, Duchovneho alter ega zo seriálu „Californication“, táto hravá replika prednesená v suterénnej kancelárii ústredia FBI na washingtonskej Pennsylvania Avenue 935 do mysterióznej atmosféry Aktov X predsa len patrí. Nemyslím si však, že by to divákov reštartu populárneho seriálu, predovšetkým zaprisahaných skalných fanúšikov predošlých sérií, malo nejakým spôsobom vyvádzať z miery, i keď majú pocit, že v nových dieloch sa tomu predsa len niekoľkokrát nevyhli. Ale časy sa menia a pokiaľ Daniel Craig, predstaviteľ nesmrteľného agenta 007 vo filme Casino Royal, pri obligátnej objednávke martini na barmanovu otázku „Pretrepať, nie premiešať?“ odpovedá ľahostajným „To mi je úplne jedno,“ môžeme tušiť, že v novej dobe pôjdu často aj pred pár rokmi etablovaní hrdinovia proti prúdu zabehaných manierov.

Desiata séria Aktov X je napriek tradičnému spektru záhadných či bizarných námetov zahalená do hávu temných konšpirácií, ktoré tu zohrávajú ešte väčšiu úlohu ako predtým. Zatiaľ čo jeden z jeden z recenzentov hovorí o „nostalgii v ére špehovania“, rozhodne nemožno súhlasiť s názorom iného z komentátorov, podľa ktorého sa novým epizódam „nedá uveriť“, keďže „zaspali dobu“.

"Mohlo to byť skvelé: sledovať Muldera a Scullyovú ako riešia problémy kyberbezpečnosti alebo ako rozkladajú konšpirácie na sociálnych sieťach,“ píše napríklad Marek Hudec. "Akty X sa vracajú na televízne obrazovky po trinástich rokoch, ale dnes im už nemôžeme veriť, ani keby sme chceli. Zaspali totiž v dobe, keď pochybovať bolo prirodzené.“

Pochybovačným hlasom sa ozval aj anglický filmový kritik Brian Moylan, ktorý sa po odvysielaní úvodnej časti poponáhľal podeliť o pocity s čitateľmi britského denníka The Guardian: "Počuť staré známe bíp-bíp zo zvučky Aktov X z televízie pripomína pocit, keď otvárame starú ročenku. Známe pocity vás opäť pomaly premknú. Tie účesy! To oblečenie! Tú atmosféru máte v sebe vrytú, ale nie ste si istý, či sa tam chcete vrátiť.“

Áno, pravdou je, že Akty X prichádzajú v novej dobe, ale práve preto by bolo naivné očakávať, že agenti, ktorí v roku 1993 ešte ani nepoužívali mobilné telefóny, budú riešiť „problémy kyberbezpečnosti“. Napokon, každý skutočný fanúšik série, ktorý s pobavením sledoval Mulderov ostatný zápas s najnovším modelom Apple iPhone v tretej epizóde aktuálnej série, by ani nič také neočakával. Táto scéna, ktorá spôsobila na sociálnych sieťach ešte väčší rozruch ako holý zadok Kim Kardashianovej na Instagrame, nám totiž ukazuje svojbytnosť, s akou scenáristi Aktov X odjakživa pristupovali ku výzvam. Bolo by však chybou domnievať sa, že nám nedokážu adresovať aktuálne posolstvo vo veku výbušných odhalení Juliana Assangeho a Edwarda Snowdena.

Práve dnes musíme hovoriť o konšpiráciách omnoho viac ako kedykoľvek predtým, pretože v paranoidnej sci-fi Chrisa Cartera z deväťdesiatych rokov skutočne žijeme. Pritom sa môžeme presvedčiť, že paranoidné nie je ani tak konšpiračné videnie sveta, ako skôr urputné konanie, ktorým sa nás snažia „priviesť k rozumu“ ľudia zadeľujúci každý druhý radikálnejší názor do škatuľky „konšpiračných teórií“.

Veľmi často sa tu operuje výskumom psychológov odvolávajúcich sa na sklon preceňovania predvídateľnosti udalostí (hindsight bias). Povedané slovami Arthura Goldwaga: „Ak sa stane niečo významné, všetko, čo k tomu viedlo a z toho vychádzalo, sa zdá takisto významné. Aj najtriviálnejšie detaily zrazu žiaria významom.“

Takéto výskumy nás majú priviesť k záveru, že popularita konšpiračných teórií pramení z „nedôvery k autoritám, pocitu bezmocnosti a slabého sebavedomia“, „z vedeckej negramotnosti“ అని „viery v paranormálne javy“, čím sa už priamo útočí na všetkých serióznych bádateľov skúmajúcich neznáme fenomény nášho sveta. „Ak vznikne konšpiračné presvedčenie, nastupuje psychológom dobre známa chyba v uvažovaní nazývaná sklon ku potvrdzovaniu – tendencia hľadať, nachádzať a prisudzovať väčší význam dôkazom, ktoré podporujú to, v čo už veríme,“ píše napríklad Dušan Valent v eseji „Epidémia konšpirácií“ v májovom čísle časopisu GoldMAN z roku 2015.  „Táto chyba v uvažovaní patrí medzi hlavných vinníkov skutočnosti, že niekedy aj inteligentní ľudia veria úplným nezmyslom.“

Aj keď autor citovaných riadkov považuje konšpiračné teórie za osobitný druh „modernej poverčivosti“, takéto vysvetlenie samo osebe nemá ďaleko ku konšpiráciám, ktorých opodstatnenosť sa snaží negovať.

Nie, priatelia, všetko je to omnoho zložitejšie, obzvlášť ak si uvedomíme, že mnohé z toho, čo vykvitlo v pomyselnej konšpiračnej záhradke, už prinieslo skutočné plody – existencia projektov MK Ultra, operácie Northwoods a Paperclip, aféra Watergate či svedectvo kuvajtskej sestričky Nayirahovej, to sú len niektoré z poučných príkladov americkej histórie, pričom podobných afér neostali ušetrené moderné dejiny žiadneho z existujúcich štátov. A existencia UFO, výskyt paranormálnych javov alebo úvahy o sprisahaniach k nim patria s rovnakou samozrejmosťou, s akou si milióny ľudí sadajú v obývačke k obrazovkám, aby sledovali vyfabrikované televízne správy.

„Konšpiračné teórie sa rozmohli v polovici minulého storočia a nie náhodou sa časovo zhodujú s prudkým rozvojom technológií – využitím jadrovej energie, vesmírnymi raketami či prienikom chémie do výroby potravín,“ pripomína slovenský publicista Ľubomír Jurina v článku „Konšpirácie sú súčasťou ľudskej mysle“. „Svet sa stal menej zrozumiteľným, ale čo je horšie, k vznikajúcej technofóbii sa pridala dezilúzia z politiky, ktorá prestala vyjadrovať záujmy ľudí a je hrou mocenských skupín. Štát sa zmenil na podozrivého nepriateľa.“ Korektnejším prístupom k tejto téme sa v marci 2014 zviditeľnili politológovia Chicagskej univerzity Eric Oliver a Thomas Wood, ktorí osem rokov skúmali, ako občania USA vnímajú konšpiračné teórie s výslednou štúdiou publikovanou v „Americkom časopise politických vied“:

„Vysvetlenie spočíva v psychike, kde hrá dôležitú úlohu intuícia. Nevyvinula sa, aby spracúvala obrovské množstvo informácií o technológiách, medicíne alebo teroristoch. Mala zabezpečiť prežitie v savane. Ľudská myseľ totiž intuitívne predpokladá, že v neznámom teritóriu všade okolo číhajú neviditeľné a zákerné dravce. V savane sa tiež vyplatilo hľadať skrytý vzťah medzi náhodnými súbežnými udalosťami, ktoré logicky nijako nesúvisia – aj dnes vodič dáva celú cestu veľký pozor, ak počas jazdy zazrie odstavený havarovaný vrak. Konšpirácie tak odrážajú intuitívne chápanie sveta. Magické príbehy obsahujú dobro a zlo, konflikty, geniálne riešenia a pre poslucháčov sú nesmierne pútavé. Kto im uverí, vstupuje do deja a sám je hrdinom bojujúcim proti úkladnej moci.“

Aj keď prínos tohto výskumu nemožno považovať za objasnenie príčin vzniku a šírenia konšpiračných teórií, predsa len umožňuje prekonať isté stereotypy, s akými boli posudzované. Nejde tu totiž o žiaden prejav „nedostatočného sebavedomia“, „hlúposti“, „vedeckej“ či „politickej negramotnosti“. „Americká verejnosť celkom bežne hľadá v teóriách o sprisahaní vysvetlenie politických udalostí, musia preto existovať komplexnejšie dôvody ich vzniku,“ uzatvára E. Oliver a T. Wood.

Príčiny vzniku konšpiračných teórií sú úplne legitímne, veď napokon časť z nich sa ukáže byť časom pravdivá a tým potvrdí svoju oprávnenosť, nelegitímne je naopak tvrdenie, že všetky teórie, ktoré vysvetľujú určité udalosti tajným sprisahaním viacerých činiteľov, sú pochybné alebo iracionálne. Zdá sa, že korene takéhoto nešťastného nazerania vedú ku dielu rakúskeho filozofa Karla Poppera. Ten vo svojej  knihe „Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia“ zmieňoval „konšpiračnú teóriu o spoločnosti“, v zmysle ktorej je „každá situácia, každá udalosť, obzvlášť tie veľké a nepríjemné, presným výsledkom nejakého úmyslu a sprisahania“.

Podľa novozélandského filozofa Charlesa Pigdena je konšpiračnou teóriou akákoľvek teória (bez ohľadu na jej pravdivosť, racionálnosť či možnosť overenia), ktorá vysvetľuje nejaký jav alebo udalosť sprisahaním: „Konšpiračný teoretik, je potom jednoducho ten, ktorý na vysvetlenie udalosti alebo javu predkladá teóriu spájajúcu tieto udalosti so sprisahaním nejakých aktérov.“ Na tom, ako pripomína slovenský filozof Pavol Hardoš, nie je vôbec nič kontroverzného:

„Každý z nás je konšpiračný teoretik – od podozrievavých manželov až po korupciu hľadajúcich novinárov – lebo aj bežné javy z každodenného života vieme vykladať nie súhrou náhod, ale čítaním úmyslov a tajných dohôd v konaní druhých. A z histórie predsa takisto vieme, že existujú aj skutočné veľké sprisahania.“

Nie, konšpiračné teórie neodporujú našim skúsenostiam z dejín, ibaže by sme si pod nimi podľa vzoru Jima Hougana predstavovali tú uhladenú a všeobecne známu „disneyovskú“ verziu histórie bez skutočných tajomstiev a manipulácie mocných.

„Ľudia odjakživa intrigovali a spriadali tajné plány a bolo by preto priam spoločensky nebezpečné predpokladať, že to prestanú robiť,“ upozorňuje P. Hardoš v pozoruhodnej apológii „Na obranu konšpiračných teórií“. „Podozrievavosť a hľadanie súvislostí nie je omyl prírody, ale prirodzená reakcia na naše spoločné súžitie ako sebeckých klamárov. Iste, niektorí paranoidní fantasti zachádzajú vo svojich teóriách ďaleko a držia sa svojich utkvelých predstáv aj napriek logike a faktom, ale to nerobí samo osebe z podozrievavosti a obozretnosti nevhodnú metódu nazerania na svet. Čomu sa ale treba brániť, sú povrchné odsúdenia konšpiračných teórií všeobecne. Teórie je potrebné posudzovať len podľa toho, ako sú schopné vyrovnať sa so známymi skutočnosťami a nie podľa povahy, akou vykladajú fakty. Nie je užitočné zavrhnúť teóriu kvôli jej povahe, môže nás to zbytočne zaslepiť pred neblahými skutočnosťami. Naopak, pre dobro a bezpečnosť liberálnych demokracií je zdravá istá miera nedôvery a skepsy voči privilégiám mocných.“

A tak ako som to urobil už pred šestnástimi rokmi, rád by som vás opäť pozval na cestu za konšpiráciami a tajomnými prípadmi. Keďže je iba malá pravdepodobnosť, že si na to pamätáte, urobím to takmer rovnakými slovami, keď vás požiadam, aby ste v nasledujúcich chvíľach opustili bezpečie svojich osvetlených a vykúrených domovov. Vyhrňte si teda golier dlhého plášťa, rozovrite na prahu veľký čierny dáždnik a vykročte do temnej a sychravej noci plnej záhad, nebezpečenstva i konšpirácií. A znovu je namieste tá otázka:

Cítite teraz ten pocit?

Úryvok z autorovej knihy Temný horizont Miloša Jesenského. Nové príbehy Muldera a Scullovej.

సారూప్య కథనాలు